NÁŠ PÁN TRÉNER ŠACHU Ing. LADISLAV FECKO

Začiatkom školského roka 1962 prišiel do našej triedy V.B v Rači na Čachtickej ulici elegantný pán a spýtal sa:
„Hrá niekto z vás šachy?“

Zdvihol som ruku.

Pán sa spýtal: „Ako dlho hráš? A kde?”

Odpovedal som, že asi tak tri roky a doma.
S otcom, strýkom, bratmi.

Pán kývol hlavou a povedal:
„Príď večer o šiestej do kultúrneho domu, ak máš záujem o klub.”

Spýtal som sa: „Môžem vziať aj bratov?”

Pán povedal, že samozrejme:
„Hľadám nových hráčov do školskej ligy. Čím viac nás bude, tým máme väčšie šance bodovať.”

Večer v podkrovnej miestnosti bývalého nemeckého kultúrneho domu bolo plno hráčov všetkých možných tried až po deviatu. Absentovali len zástupcovia prvákov.

Pán Fecko sa pozrel na mojich bratov-dvojičky, potom na svojho kolegu, spolutrénera pána Lednára a spýtal sa: „Vy dvaja už chodíte do školy? Lebo turnaje môžu hrať iba školáci.”

Povedal som, že sú čerství prváci.

„Tak ich vyskúšame,” usmial sa pán Fecko a zavolal bratov Gľondovcov, Jána a Michala, ktorí boli v tom čase majstrami na škole. Michal bol v tom čase už deviatak.

Obidva zápasy netrvali príliš dlho. Skončili víťazstvom prvákov Romana a Teodora. Pán Fecko si šúchal ruky: „S touto zostavou porazíme celú Bratislavu. Ale najprv si dáme hodiny teórie.”

Priniesol niekoľko kníh od základov až po zložité partie. Pamätám si ako prvú Teorie moderního šachu, autor Luděk Pachman.

Teóriu sme nepoznali vôbec, hrali sme, ako nás strýko Vlado naučil zopár trikov, pomerne rýchlo sme ho prekonali a neustálym hraním sme vypracovávali rôzne vlastné postupy.

Ladislav Fecko

V šachovom klube to bolo iné, než domáce hranie. Pán Fecko nás viedol dejinami šachu, jeho vývojom, naučil nás všetky možné známe otvorenia hry podľa slávnych partií, ba aj to, ako funguje psychológia hráčov a ako preľstiť súpera. Dostávali sme za domácu úlohu naštudovať niektorú zaujímavú partiu z niektorej knihy, ktoré nám požičiaval. Trávil s nami dlhé večery v klube, niekedy až tak dlho, že jeho manželka musela prísť poňho a jej prísny pohľad naznačoval, že my sme tí, ktorí sú mu prednejší. Pán Fecko to vždy nejako nonšalantne vysvetlil nutnosťou akútnej prípravy na dôležitý zápas, aby sme len v hanbe nezostali…

Ladislav Fecko a Roman Žitný (1962)

Netrvalo dlho a prihlásil nás do turnajov. Račiansky šachový klub bol pod jeho vedením v spolupráci s druhým trénerom pánom Lednárom na špičke medzi bratislavskými základnými školami. Naučil nás aj to, ako a kedy skladať pozície hráčov  v mužstve, aby slabší boli nasadení voči silnejším súperom a naopak, lebo ako dobrý znalec všetkých hráčov v Bratislave vyrátal dopredu šance, takže výsledky zápasov potom ukázali, ako dobre to zrátal. Brali sme ceny v turnajoch, ktoré sa často konali vo vtedajšom Pionierskom,  pôvodne (i dnes) Grasalkovičovom paláci, rad za radom. Odmenou nám pravidelne boli šachové publikácie, takže už sme si nemuseli od neho požičiavať knihy.

Niekedy v roku 1964 zorganizoval spolu s ďalšími, jemu podobnými bratislavskými nadšencami, simultánku s medzinárodným veľmajstrom Salomonom Flohrom. Hralo sa vtedy, ak sa dobre pamätám, v našom kulturáku. Bolo nás tam z celej Bratislavy vyše tridsať vyberaných hráčov, všetko žiaci základných škôl. Postupne odpadávali, niektorí rýchlo, iní sa držali, ale nakoniec podľahli. Až na jedného.

Salo Flohr a Milan Žitný

Veľmajster Flohr bol známy mimoriadnym pokojom, vyrovnanosťou, jemným vtipom, žiadne emócie  a jeho hry vyzerali presne ako on. Pritom mal na svetových turnajoch také šachové esá ako Botvinnik, Aľjechin,  Capablanca…

Ten posledný hráč, ktorý mu nepodľahol, bol môj brat Roman. My ostatní porazení sme sa zhromaždili s istým odstupom okolo jeho šachovnice a pozorovali vývoj. V jednom momente bolo jasné, že hra nemá pokračovanie. Bola to jednoznačná remíza. A Flohr to aj Romanovi povedal a ponúkol mu ju. Ten nijako nereagoval, len hľadel ďalej na šachovnicu. Flohr zostal pokojný, nedal najavo, že by zaťatosť protihráča zaregistroval. Stál a čakal. A Roman len hľadel do šachovnice. Pán Fecko podišiel ku mne a ticho mi povedal: „On nerád prehráva, to vieme, ale vysvetli mu, že remíza je veľký úspech.”

Podišiel som k bratovi a potichu som mu povedal, že nech to nenaťahuje, každý vidí, že je to remíza a on jediný zostal neporazený. Roman na mňa ani nepozrel. Odstúpil som a pozrel na trénera. Vtedy sa pán Fecko k nemu naklonil a čosi mu  pošepol. Nato brat zdvihol hlavu. Veľmajster zachytil jeho pohľad, natiahol k nemu ruku a druhou urobil mierne gesto, akože mu ponúka remízu, lebo na viac nemá. Vtedy Roman váhavo prikývol, prijal podanú ruku a vstal. Aj keď sa stal hrdinom turnaja, bol zamračený, nespokojný, lebo iné než výhru nechcel. Takí sme boli, zvyknutí na víťazstvá, a bolo jedno, nad kým, veľmajster-neveľmajster.

Šiel som za trénerom a spýtal som sa:
„Čo ste mu také kúzelné povedali, že to prijal?”

Pán Fecko povedal: „Pošepol som mu: Roman, v roku 1936 na turnaji by si skončil pred Capablancom, lebo tak ako tu všetci ostatní s Flohrom prehral,  ani tú remízu neuhral.”

Spýtal som sa: „To naozaj?”

Pán Fecko sa usmial a pokrčil plecami: „A záleží na tom?”

Mal pravdu. Hlavne, že psychológia fungovala…

 

Milan Žitný